Siroty žijúcich rodičov

547 x Prečítané Bez komentára

Možno si myslíte, že čo vás po tom. ale precitnete, keď sa niečo stane. Vždy sa, totiž, niečo stane. niekto svoje dieťa “nechce”. Dôvody bývajú rôzne: žiadna výchova k zodpovednosti, príšerný egoizmus, amputovaná láska, nevedomosť, hlúposť až arogancia, materializmus, bezcitnosť… mohli by sme písať a písať… ale niektoré deti zostanú ŽIŤ. Možno si ich niekto adoptuje (radšej ako psíka alebo mačičku), možno niekto premýšľa, ako na výchove dieťaťa zbohatnúť a hovorí si “profesionálny rodič” (prízvukujem, nie každý je taký), mono ide niekto do detského domova, aby tam ľahšie zakryl svoje deviácie… možno… vždy normálnemu človeku zovrie srdce pri pomyslení na to. Bolo tu však unikátne riešenie: detské mestečko ZLATOVCE. Pre jedinečnosť a úspech – prirodzene, zrušené vládou Ivety Radičovej, čo je neuveriteľné. Už je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku…, ale čo ďalej? Už tam niet lásky ani ničoho, čo bývalo predtým… len príklad toho, čo pre sirotu žijúcich rodičov nie je ani trochu vhodné…

Zlatovce

A tak sme sa rozhodli, že vám budeme predkladať skutočné príbehy takýchto sirôt. Snáď dáte psíka do búdy, kam patrí, a do detskej postieľky nasťahujete dieťa… to dieťa, ktoré NIKTO NECHCE. Tento štát svojím spôsobom na deti kašle. Samé reči, no nijaký skutok. Neustále sa pochovávajú skutočné hodnoty, ale povedzte sami: TO je pre Tento štát najdôležitejší? Predsa DETI. Tie sú naša prítomnosť a záruka budúcnosti. Tak prečo z nich nevychovať hrdých, múdrych, láskyplných a nasledovania hodných tvorov, ktorí budú zárukou toho najlepšieho?

Jedným z úžasných bojovníkov za všetky deti je aj odchovanec detského mestečka a pedagóg – Mgr. Braňo Ladický. Prvý príbeh je jeho, pretože on je ten, KTO SA NEVZDÁVA.

Braňo Ladický

bol od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku v Trenčíne (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V roku 2016 dával podnet na vyhlásenie areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR (Detské mestečko s 36 budovami a 11,6 Ha pozemkom bolo dňa 08.11.2017 vyhlásené za NKP SR) . Následne založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku. Publikoval odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ a SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA, VYCHOVÁVATEĽ A VUDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. Momentálne pracuje ako pedagóg – učiteľ na ZŠ a vychovávateľ na odbornom učilišti v Bratislave. email.:  ladicky.b@gmail.com

… Viem iba toľko, že do Detského mestečka, Trenčín – Zlatovce som prišiel 6. 6.1990; dovtedy som bol v Púchove v dojčenskom ústave pre deti do troch rokov. Na tento dátum sa nedá zabudnúť. Silno sa vryl do môjho života, lebo až tu sa začína môj život– život, ktorý ma spája s detským domovom Detské mestečko.

               Mojou novou rodinou v Detskom mestečku sa stala manželská dvojica Lissníkovcov so synom Mariánom. Mal som s nimi vždy dobrý vzťah, dokonca veľmi blízky, keďže sa stali (v roku 1998) aj mojimi krstnými rodičmi. Vždy si ma dosť zastávali. Nebolo to preto, že by mali na mňa nejaký iný meter, ale preto, aby naučili ďalších členov rodiny, aj tých starších, zodpovednosti. Ako malý som to niekedy aj zneužíval. Naši mali určitý systém výchovy, ktorý musel fungovať a aj fungoval. Bol to veľmi dobrý systém, ktorý sa odzrkadlil aj na výsledkoch nás detí v rodinnej bunke. So všetkými som si vždy veľmi dobre rozumel.

               Ako som dospieval a prichádzal do puberty, čoraz viac som inklinoval k ockovi. Bol v Detskom mestečku vo funkcii vedúceho výchovy (zástupca riaditeľa Detského mestečka) a organizoval športové aktivity (napr. plávanie, atletika) i tábory cez letné prázdniny. Bol a je mojím vzorom a prirodzenou autoritou dodnes. Naši ma naučili do života veľa vecí: ocko ma viedol k športu (plávanie, atletika, gymnastika, loptové hry a netradičné športové hry); vyšívaniu, vareniu, upratovaniu a hlavne pozitívnemu postoju k druhým ľuďom ma naučila najmä mamička. Pripravili ma do života tak, ako by mal každý rodič pripraviť svoje dieťa: aby sa vedelo adekvátne začleniť do spoločnosti. A to je nenahraditeľné! Na našich nemôžem povedať nič zlé. Vďaka nim som v živote dosiahol to, čo som zatiaľ dosiahol.

Život v Zlatovciach

                V škole som bol veľmi živý – ako väčšina detí. Mal som šťastie, že pani učiteľka triedna na druhom stupni mala s nami veľkú trpezlivosť. Kiež by som raz bol aspoň spolovice taký dobrý pedagóg ako ona. Vedela nás pochopiť a brala do úvahy aj tú druhú stránku – z akého prostredia sme. Doteraz sa s ňou stretávam a na tie veci, ktoré som vystrájal ako žiak, spomíname iba v dobrom. Tiež je zo súčasného systému, ktorý funguje v Detskom mestečku, nešťastná. Najmä preto, že najväčší dopad to bude mať na samotné deti. V tomto sme sa zhodli obaja.

                Som rád, že som zažil rodinný typ Detského mestečka. Z vlastných skúseností môžem povedať, že transformáciou na pseudo-rodinný model výchovy, ktorý vznikol v roku 2005 nahradením manželských dvojíc v rodinných bunkách piatimi vychovávateľmi vo výchovných skupinách, ide viac o DOZOR ako o VÝCHOVU. Kedysi boli deti z Detského mestečka vnímané aj zvonku podľa toho, do ktorej rodiny patrili. Dnes sa deti vo výchovných skupinách pýtajú: „Kto zajtra vykonáva službu na skupine?“ Je mi smutno, keď o tom píšem. Ešte stále Detské mestečko navštevujem. Chodieva mi tam pošta a ocko tam stále pracuje v pozícií vychovávateľa. Tu môžem vidieť, ako niektorí vychovávatelia, ale aj iní interní pracovníci povrchne a neprofesionálne berú svoju prácu s deťmi. Pritom sa stále narába s frázami typu „deti sú naša budúcnosť“!

                Z osobného rozhovoru s niektorými deťmi (po novom: klientmi), ktoré sú vo výchovných skupinách v Detskom mestečku, som sa dozvedel, že nemajú žiadne koníčky. Prečo? Pretože Detské mestečko to nevie zabezpečiť. Nedokončujú školy. Prečo? Pretože im nikto nevie vysvetliť, aký význam má pre nich škola v živote. Na tieto veci prichádzajú až vtedy, keď opustia brány Detského mestečka. Osobne mi niektorí dokonca povedali: „Braňo, už je neskoro!“ A na tom, kde skončili tieto deti, má patričný podiel aj súčasný model výchovy. Vedenie Detského mestečka neraz rieši problémy privolaním polície. Tým však môžu jedincovi – „klientovi“ – pokaziť budúcnosť…

                Kapacita Detského mestečka bola cca 205 – 214 detí, pričom sa o ne staralo 17 manželských vychovávateľských dvojíc. Teraz je to cca 150 detí a 50 vychovávateľov. Pritom každý z vychovávateľov musí mať absolvované štúdium špeciálnej pedagogiky. Kde je napísané, že špeciálny pedagóg musí byť aj dobrý vychovávateľ? Na 95% sa dnes v domčeku vo výchovnej skupine starajú o deti ženy, pritom transformačné heslo Úsmevu ako Dar znie: „Aby každé dieťa malo rodinu…“

                Či detské domovy na Slovensku prešli transformáciou? To áno, ale iba materiálnou; výchovná transformácia zaostáva. Tejto transformácii v detských domovoch na Slovensku ja vravím „priečková transformácia“. Na jednej strane steny vychovávateľ, na druhej deti…

                Nepoddal som sa osudu a svoj sen som si splnil. Po ukončení ústavnej starostlivosti v Detskom mestečku som vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ako odchovanec detského domova chcem prostredníctvom knihy Rodinné príbehy bez rodín priblížiť verejnosti osudy dnes už dospelých ľudí, keď po „transformácii“ Detského mestečka prišli o svoj domov a o „svojich“ – svoju skutočnú rodinu.

Slovo na záver

Rok 2005 v mojom živote…

                Detské mestečko prešlo v roku 2005 veľkou transformáciou z rodinného typu na pseudo-rodinný typ výchovy. Malo to veľký dopad aj na mňa, keďže naši sa museli zo dňa na deň odsťahovať z rodinnej bunky. Strašne ťažko som to niesol a silno som proti tomu bojoval. Nových vychovávateľov, ktorí prichádzali a odchádzali z našej rodinnej bunky, som nerešpektoval. K žiadnej citovej väzbe medzi nami nedošlo. Predstavte si: žijete 15 rokov doma s otcom a mamou pod jednou strechou, zrazu sa musia odsťahovať a o vás sa príde starať nejaká cudzia osoba.

                Keď som úspešne zmaturoval, tak som chcel ísť v ockových šľapajach. Chcel som vyštudovať vysokú školu pedagogickú v zameraní na telesnú výchovu. Ale pre môj vtedajší zdravotný stav to nebolo možné. Rozhodol som sa, že napriek tomu pôjdem študovať učiteľstvo: geografiu a hudobnú výchovu do Nitry, a to napriek tomu, že ak som chcel z mestečka dostať povolenie na štúdium, musel som najprv spraviť psychotesty. Nonsens! Nezmysel!

                Na vysokú školu ma prijali a koncom septembra som nastúpil na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Štúdium ma však nebavilo. Bolo to tým, že som neštudoval, čo som chcel.

Vedeniu Detského domova som oznámil, že odbor, ktorý študujem, ma nenapĺňa a chcem zmeniť aprobáciu. Oni však boli presvedčení, že je to jednoducho tým, že na vysokoškolské štúdium nemám. Ak som chcel študovať inú aprobáciu, musel som odísť z Detského domova. Dostal som smiešne štartovné do života 660 Eur. Už vtedy som si sľúbil, že vysokú školu vyštudujem a napíšem o Detskom mestečku knihu. Večer po mňa prišla Renáta so svojím priateľom Romanom.

                Renáta a Mário sú súrodenci, ktorí vyrastali v tej istej rodinnej bunke ako ja. Po odchode z mestečka ma prijali k sebe. Mário a Renáta stáli pri mne v dobrom aj v tom zlom počas štúdia na vysokej škole v Nitre. Povzbudzovali ma, keď mi bolo najťažšie. Boli moja silná morálna opora. S Máriom bývam doteraz. Renáta sa medzitým vydala a žije so svojím manželom a malým synčekom Lukáškom.

Štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre

                Kúpil som si prihlášku na vysokú školu, vyplnil ju a išiel som si ju dať podpísať doktorke. Prihlášku som zaslal na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Večer som Máriovi a Renáte oznámil, že prihlášku som už zaslal.

                Štúdium na vysokej škole však nebolo také samozrejmé. Vzhľadom na môj vtedajší zdravotný stav bolo nesmierne ťažké získať čo i len podpis lekárky na prihlášku. Napokon sa to podarilo a ja som mohol odcestovať na prijímacie skúšky. Talentové skúšky z telesnej výchovy som zvládol hravo a ľahko na plný počet bodov. Ani to však neznamenalo automatické prijatie a nebyť môjho dobrodinca pána docenta Šutku, ktorý aj neskôr stál veľakrát pri mne, tak by som sa na vysokú školu vari nikdy nedostal. Často som potom, počas štúdií, „makal“ na sebe pre neho – aby som sa mu dobrými výsledkami odvďačil za dôveru. Neraz, keď ma stretol na katedre, sa mi ľudsky prihovoril: „Braňo, skúšky ako?“ A ja som mu mohol odpovedať: „V pohode, škola hrou.“

                Štúdium na univerzite však nebolo vždy ľahké. V druhom ročníku som napríklad nedostal internát a musel som nejaký čas spávať vonku ako bezdomovec, pretože na iné ubytovanie som nemal peniaze a nemohol som požívať sociálne výhody dieťaťa z detského domova. Ale nevzdal som sa. Naopak, zocelilo ma to. Opäť sa našli dobrí ľudia; predovšetkým chcem poďakovať spolužiačke Jarke, ktorá si všimla, že nemám kde bývať a napriek môjmu počiatočnému vykrúcaniu si ma vzala k sebe, až kým som v decembri nedostal internát. Bežný študent si často ani nemá šancu uvedomiť, aký poklad je mať teplú izbu, sprchu, strechu nad hlavou…

                Počas štúdia som musel absolvovať ako budúci telocvikár rôzne kurzy. V bakalárskom stupni to bolo letné sústredenie, ktoré stálo 160 eur, v magisterskom zimné lyžiarske sústredenie, ktoré stálo 360 eur. Nebolo to pre mňa jednoduché, keďže môj vtedajší mesačný príjem bol necelých 100 eur. Sociálne štipendium som v druhom ročníku nedostával. Z ťažkej situácie mi vtedy pomohla doc. Nora Halmová, vedúca Katedry telesnej výchovy UKF, ktorá pre mňa vybavila 50 eur, čo mi veľmi pomohlo. Najmä počas prvých rokov štúdia som musel riešiť viaceré takéto ťažkosti. Stávalo sa, že mi nezostávalo nič iné ako cestovať domov vlakom na čierno, že moja strava bola veľmi biedna…

                Častokrát mi v ťažkostiach okrem dobrých ľudí pomáhala aj modlitba. Prihováral som sa každý večer Bohu a vždy mi prišla odpoveď v podobe dosiahnutia vytúženého cieľa. Nehanbím sa povedať aj verejne, že verím v Pána Boha. Asi niečo fakt musí byť na tomto svete. Nechodím do kostola, ale snažím sa mať živý vzťah s Pánom Bohom. A to je omnoho viac.

                Vždy som mal za kým ísť a vyrozprávať sa zo svojich problémov, keď som už nevládal. Na Katedre telesnej výchovy a športu to bol pán doktor Krajčovič, ale aj ostatní z katedry. Čo sa týka pána doktora Krajčoviča, veľmi ma morálne podporoval. Robil mi školiteľa bakalárskej i diplomovej práce. Je to fajn chlap. Je férový, prísny a spravodlivý. Mohol som mať k nemu synovský vzťah, za čo som mu vďačný.

V čom vidím problém…

                Jedným z problémov v starostlivosti o deti mimo vlastnej rodiny v súčasnosti je nedostatok mužského princípu vo výchove. Starostlivosť o dieťa sa stále viac presúva a viaže na ženy. Dieťa sa stále menej stretáva s mužom ako vychovávateľom či učiteľom, čo, ako dobre vieme, ovplyvňuje postavenie najmä adolescenta (dieťa v puberte) a premieta sa do ďalšej reprodukčnej fázy dnešných deti a ich roly ako budúcich rodičov. Ako môžu byť dobrými rodičmi, keď ten mužský vzor im chýbal? A to bolo v Detskom mestečku – dôležité postavenie trvalého manželského páru, vychovávateľskej dvojice, pretože obaja mali v rodinnej bunke určité postavenie. Chlapci si vždy brali a berú otca za svoj vzor. Denno-denne ho mohli sledovať.

                K úspešnosti výchovy prispievalo, keď súrodenci žili v jednej rodinnej bunke. Na výchove jedinca sa podieľa tiež dostatok záujmovej činnosti (dieťa ,,vychovávame“ športom). Potreba aktivity sa výrazne prejavuje u dieťaťa už od narodenia – keď dieťa práve nespí, tak je aktívne. Treba ho preto zaťažiť záujmovou činnosťou.

                V jednej výchovnej skupine sa za rok vystrieda veľmi veľa vychovávateľov. Deti sú z toho dosť frustrované a nervózne. Detské mestečko má po technicko – materiálnej stránke všetko, aby model výchovy, ktorý tam dlhé, dlhé roky fungoval, mohol fungovať naďalej. Čo z takéhoto ponúkaného modelu, aký tam je teraz, môžu deti reálne použiť pri budovaní svojej vlastnej rodiny?

                Napriek nepriazni života sú tu a dávajú o sebe vedieť, a tým napomáhajú prelomiť bariéry, ktoré im boli stavané do cesty.

Moja hlboká vďaka                

patrí každému, kto vstúpil do môjho života a svojou prítomnosťou ma inšpiroval, dotkol sa ma a priniesol mi svetlo. Predovšetkým by som chcel vyjadriť svoje uznanie a patričnú vďaku mojim vychovávateľom (rodičom) manželskej dvojici Lissníkovcov za ich lásku ku mne, výbornú výchovu a prípravu do života. Renátke a Máriovi Kurtišovcom za ich podporu a spôsob, akým sa podieľali na mojej ceste počas vysokoškolského štúdia. Pedagogickým pracovníkom z UNIVERZITY KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE Katedry telesnej výchovy a športu Pedagogickej fakulty UKF a Katedry všeobecnej a aplikovanej etiky Filozofickej fakulty UKF. Svojim kamarátom a pracovníkom z Detského mestečka, ktorí mi v priebehu rokov 2011 – 2013 postupne rozprávali či písali svoje príbehy do knižky Rodinne príbehy bez rodín. Taktiež doc. PhDr. Albínovi Škovierovi, PhD., PhDr. Vladimírovi Vachalíkovi, CSc., prof. Jurajovi Hatríkovi aPaedDr. Eve Čunderlíkovej, PhD. za ich príspevky a pomoc pri vytvorení tejto knižky. Ďalej moje poďakovanie patrí  eminentnému riaditeľovi Štefanovi Rehákovi (zakladateľ a prvý riaditeľ Detského mestečka) a Ing. Arch. Petrovi Brtkovi (autor projektu Detského mestečka) za odbornú pomoc a správne smerovanie k podávaniu podnetu vyhlásenia Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR. Erudovaným odborníkom taktiež do pedagogiky, psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky doc. PhDr. Dobromili I. Vaňkovej, CSc.,doc. PhDr. Antonovi Kozoňovi, CSc.,  prof. PhDr. Mironovi Zelinovi, DrSc., prof. PhDr. Ladislavovi Požarovi, CSc., PhDr. Viere Dieškovej, CSc., PhDr. Štefanovi Matulovi, PhD., PhDr. Eve Begaňovej, PaedDr. Kamile Bránikovej a mnoho ďalším.  

Ilustračné video

Zdieľam článok na Facebooku


V rubrike : Deti nikoho

Môžete napísať komentár

Komentujte a podeľte sa o svoje myšlienky

Najnovšie komentáre
Prognózy

AUGUST

KEN vie presne označiť ohnisko choroby. Dodáva prezieravosť.

DIELO TRUD, práca. Tvoriaci alebo ničiaci harmóniu činmi, nie dobrými  v závislosti od podstaty, ktorá tvorí činnosť.  (Z akej strany pôjdu impulzy – či zo Svetlej alebo z Temnej).

UR je spútaná energia – ak ju ovládate, pomáha vám vo všetkom, no beda, ak je nespútaná, tá si robí čo chce. UR vám dáva silu dosiahnuť čo chcete.

DON SILY VPLÝVANIA. Silná osobnosť posúvajúca procesy v čase. Don je tiež mohutná sila živlov, ktorá dáva do pohybu kamene. Niekto, kto je schopný preniknúť skrz priehrady a prekonať prekážky. Ten, kto daruje ochranu slabým, málo zabezpečeným a chorým, kto pomáha prežiť.

DUŠA a DUCH, PREPOJENIA

Diabol je slobodný, nikdy nespí a vždy k sebe sťahuje slabšie duše. Tu pôjde o istý pocit neochoty pripustiť si účinky svojich slabostí, možno aj o pocit nespravodlivosti a príťažlivosti toho, čo vyzerá tak dobrodružne, atraktívne a neodolateľne.

Nedostatok peňazí prežiješ ľahko s umom a vierou v srdci; no beda ak ti um a viera chýba. Samozrejme, človek je uspôsobený tak, že prežije čokoľvek, ak ho núdza pritlačí. Pôjde o to, či dokáž rovnako zabojovať za svoje prirodzené práva, ktoré mu nemôže vziať nijaký iný človek…

Niekedy za pokojom netreba chodiť na kraj sveta. Pokoj si môže každý jeden vytvoriť svojou snahou vylepšiť svoj svet, lepšie sa pozrieť na všetky zásadné maličkosti,, rozumnejšie rozdeľovať a menej panovať. Pretože sa „rozdeľuj a panuj“ stalo akousi módou.

Aj zamretie je vo svojej podstate v pohybe. Možno bude mať veľa ľudí pocit, že sa všetko dostalo do polohy tzv. mŕtveho chrobáka, i preto bude dôležité zmeniť svoje postoje a uvedomiť si svoje možnosti, nedať sa stiahnuť „diablom“ k niečomu, čo by bolo krokom späť, nenechať sa manipulovať žiadnymi vidinami.

Šance

Pravý pokrok človeka je v sebazaprení; sebazapieravý človek je veľmi slobodný a bezpečný. (Kn. III., kpt. 39,40) Sebazaprenie je nutné na to, aby človek kráčal k svojmu cieľu a nevzdával sa skôr, ako ho dosiahne. Nepôjde teda o to, aby si niekto odtrhol od úst jedlo alebo vodu. Pôjde o to, aby prehodnotil falošné príťažlivé ciele a vydal sa cestou, ktorá ho skutočne dovedie k niečomu dobrému.

Postoj okolia

Potlač lenivosť, si citlivá duša a nikomu nevnucuj to, čo iba ty považuješ za skvelé. Zrejme si bude treba uvedomiť, že svet sa bez pričinenia každého jedného z nás – len tak nezmení.

Plusy a mínusy

Vypočuj si názory iných, no nikdy nechoď proti svojej intuícii. V každom prípade bude nevyhnutné načúvať svojej intuícii, lebo len ona je tým dokonalým nástrojom, ktorý nás povedie správnym smerom. Niekedy také poučenie, čo je to intuícia býva dosť kruté.

Výsledok

Vychýliť sa z dráhy znamená vletieť do istej záhuby. Netreba si zahrávať s ohňom, pretože nie je všetko také, ako chceme, aby to hneď a zaraz bolo. Vletieť do záhuby možno v jedinom okamihu, preto si treba vo všetkom dávať pozor a nepodceňovať náhody ani maličkosti.

Kalendár
august 2019
Po Ut St Št Pi So Ne
« máj    
 1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031