Miroslav Trenka: … cítim sa nechcený…

196 x Prečítané Bez komentára

Písal sa rok 1993 a mama mi umrela 4. júla v bratislavskej nemocnici na onkológií. Žiaľ mala rakovinu hrubého čreva. Do dnešného dňa si pamätám ako som ešte v osudový deň bol v nemocnici keď ešte mamka žila. Vtedy som mal ešte 6 rokov. Mnohí svorne tvrdia, že v tom čase som nechápal. No viem jedno, že určite som vnímal čo sa deje. To, že mama podľahla chorobe bol čas čo sme s otcom cestovali domov. Nie zbytočne používam frázu dnes tu som zajtra už nemusím. Málokto však tejto možno krátkej, ale výstižnej vete rozumie.

Bolo leto a letné mesiace a v septembri som musel do školy. Do dnešného dňa neviem pochopiť prečo vtedy otec poslal so mnou do školy suseda, ktorý úplne čistý nebol. Už celkom neviem spomenúť koľko času som strávil na základnej škole v Petržalke na Prokofievovej. Mohli to byť asi dva týždne. Ťažko sa mi spomína na chvíle, keď ma po mňa do školy prišla nejaká sociálna pracovníčka a na bielej Lade ma odviezla so šoférom do tamojšieho diagnostického centra v Bratislavskej Trnávke. Pamätám si, že som veľmi plakal, lebo som vedel, že čosi nie je dobre. Už nikto nechodil po mňa. Do dnešného dňa nemám komplexné informácie čo sa vlastne stalo. Údajne otec sa nedokázal starať o mňa. Aj to by bolo v poriadku, však som mal starú mamu, mám strýka, i brata ktorý v tom čase mal 17 rokov. Bol rád, že dokázal sa sám prebojovať. V podstate nechcel ma nikto. Do dnešného dňa cítim, že ma nechce nikto. V diagnostickom nás bolo viacej, okrem akého domova tam bola aj škola. Mali sme komunity a rôzne malé akcie. Snažil som sa adaptovať do spoločnosti medzi rovesníkov. Nebolo to jednoduché keďže ma mama s babkou často brávali po lekároch. Bojoval som s astmatickou bronchitídou. Bol som neustále chorý a v škôlke mi pri obede padala hlava do taniera.

Detský domov Tajna. Foto: archív

Poďme však späť nemôžem si nijako vybaviť, že by v tom centre prechovávali k chovancom nejaké city. Všetko mi to prišlo také umelé. Práca ako práca. Neviem si spomenúť koľko času som strávil v tomto centre, kde som prišiel pri naháňačke s kamarátom o predný zub. Samozrejme mal som ho nahradený zlatou korunkou. Vďaka tomuto zlatému zubu som dostal prezývku zlatozúbok. Vtedy sa zrejme sociálni pracovníci aj s riaditeľom centra rozhodli pre moje umiestnenie v detskom domove Tajná. Obec s krásnym kaštieľom, parkom. Bolo to pre mňa veľmi ťažké zase si zvykať na iné prostredie, nových chovancov, opäť si nájsť kamarátov. V detskom domove pracovalo 8 vychovávateliek na dve zmeny, nočné vychovávateľky a naviac pani riaditeľka. Teda sladkých 13 zamestnancov. Neviem dodnes zabudnúť na moju prvú bitku po holej. S kamarátom som sa naháňal a zlomil malý stolík. Bol labilný. Neskôr som dostal zelený pulóver s obrázkom Barbie. Bol to samozrejme dievčenský pulóver. Dlhý čas má decká volali barbusak humusák. Cítil som sa veľmi ponížene. Čo jeden pulóver dokáže urobiť na veľmi dlhý čas.

No každý vychovávateľ bol iný, mal inú metodiku. Iný cit, iný vnem na dieťa. Nemôžem povedať, že mi niečo materiálne chýbalo. V podstate to boli dobré ženy. No mali zakázané prechovávať akékoľvek city k chovancom. Niektoré však tieto zákazy porušovali. Zrejme to boli skutočné matky. Osobne som po čase obľúbil vychovávateľku Magdalénu Strieškovú. Bola veľmi zábavná a dobrá duša, ju som po určitom čase začal volať mama. Koho som už mal v tom čase osloviť týmto vzácnym titulom. Určitým spôsobom ma mali radi všetky vychovávateľky. Jedného dňa si ma Magduška zavolala a povedala mi do oči:

,,Mirko vieš pani riaditeľka mi zakázala prechovávať akékoľvek city voči chovancom, nemôžeš ma volať ani mama, lebo čo potom iné deti.“  Chápal som to, no dosť ma to zabolelo.

Skutočne po materiálnej stránke mi nič nechýbalo, stravu som mal, strechu nad hlavu, ošatenie, spoločné výlety po Slovensku. Jedine čo mi chýbalo bol skutočný materinsky cit. Po čase prišla do detského domova vychovávateľka a folkloristka Sláva Gálová. Všetci jej hovorili babka Slávka. Vďaka Slávke som mohol byť pár víkendov v klasickej rodine. V Novej Vsi nad Žitavou. V podstate bolo to krásne obdobie. Mohol som pocítiť teplo akéhosi náhradného domova. Iný režim a mohol si napustiť vaňu. V tom čase sa to robiť nesmelo ale ona to urobila. Prečo nie? Keď niekto videl nezmyselný systém štátu, kde deti vychovávajú iba ženy, ktoré obmedzujú svoj prísun lásky určite to v deťoch zanechá nemilé stopy. Nemôžem zabudnúť tiež na jednu neoprávnenú facku od vychovávateľky Moniky. A to už len preto, že údajne som povedal, že toto nie je výchova a mne sa to nepáči. Však čo, povedal jej to chovanec Martin. Neovládla svoje emócie a dostal som za niečo, čo som ani nepovedal. Roky som sa pýtal ako racionálna vychovávateľka s materinským citom  vedela, či 8 ročný taký pojem ako „výchova“ a jej „metodika“ nejako môže poznať. Chodieval som síce k otcovi domov na prázdniny. Skoro každé prázdniny. Len tá bolesť v duši, že som opäť musel ísť do domova bola strašná a keď si na ňu spomeniem bolí to aj dnes.

Základnú školu ako prvák som začal navštevovať vo Vrábľoch. Išlo o cirkevnú školu.  Zaujímavé bolo, že ako jediný som začal z pomedzi chovancov chodiť ako sám do triedy 1B. Čiže opäť sám aj napriek tomu, že ostatní boli v 1A triede. Doposiaľ neviem prečo to takto riešili. Nevadí. Neľutujem to. Iba týmto spôsobom som mohol spoznať učiteľky Máriu Šutkovú a od 5 ročníka to bola Mária Strezenická. Oni mali toho citu pre mňa dosť. A som vďačný. Marike Strezenickej píšem do dnešného dňa na narodeniny. Dátum si pamätám do dnešných dní.

Celková výchova keď sa pozriem v retrospektíve určite nie je najmodelovejšia. A ani správna. Síce vychovávateľky mohli robiť prácu ako najlepšie vedeli. No v takomto sociálnom zariadení dieťa nemá možnosť vidieť ako vzniká rodina. Vidieť pomoc pri varení a iných aktivít. Ako sa správa mama a ako otec. V tomto prípade nemá kto za vás bojovať. Preto odchovanci aj v súčasnosti cítia nechcene a odmietané v spoločnosti. Mnohým chýba odvaha a viera v seba.

Osobne som mal šťastie v jednej veci a to, že 1. júla 2000 som mohol opustiť brány detského domova. Mal som 13 rokov keď si ma otec vzal do svojej starostlivosti. Súd rozhodol o zrušení ústavnej výchovy na základe toho, že otec sa presťahoval do Gortvy pri Rimavskej Sobote, kde už bola aj moja krstná mamka. Teda sestra mojej starej mamy. Tak sme si žili ako rodina. Ani toto nebol najšťastnejší model, krstná mama deti nikdy nemala a preto sa snažila starať o mňa najlepšie ako vedela. Som vďačný za to čo mi dala i keď už nie je medzi živými. Otec zomrel skôr mal som 22 rokov. 3 roky som sa o neho staral, každý mesiac som s ním chodil do Banskej Bystrice na nefrológiu. Skutočne som si toho otca neužil nijak avšak tiež robil to čo robiť mohol.

V podstate aj dnes sa cítim nechcený vlastnou rodinou, nechcený, mám pocit, že mnohých otravujem i keď sa ozvem či napíšem. I keď to v skutku tak byť nemusí, ale detský domov v človeku zanechá určité stopy. Stopy ako na pamäťovom médiu. I keď človek sa snaží zabudnúť a minulosť zo srdca vyrvať no nie je to tak jednoduché. Áno cítim sa byť iný, snažím sa chápať, rozdávať lásku ako sa len dá, preto som často stredom využívania niektorých ľudí. Lebo viem aké je to tú lásku hlavne materinskú nemať. Jediné čo som si vždy úprimne želal bolo robiť v živote čo ma baví. Rozdávať radosť, smiech cez slovenský éter. Pracovať v rádiu a mať úprimného a milujúceho partnera. Nikdy som si viac neprial.

Zdieľam článok na Facebooku


V rubrike : Deti nikoho

Môžete napísať komentár

Komentujte a podeľte sa o svoje myšlienky

Najnovšie komentáre
Prognózy

AUGUST

KEN vie presne označiť ohnisko choroby. Dodáva prezieravosť.

DIELO TRUD, práca. Tvoriaci alebo ničiaci harmóniu činmi, nie dobrými  v závislosti od podstaty, ktorá tvorí činnosť.  (Z akej strany pôjdu impulzy – či zo Svetlej alebo z Temnej).

UR je spútaná energia – ak ju ovládate, pomáha vám vo všetkom, no beda, ak je nespútaná, tá si robí čo chce. UR vám dáva silu dosiahnuť čo chcete.

DON SILY VPLÝVANIA. Silná osobnosť posúvajúca procesy v čase. Don je tiež mohutná sila živlov, ktorá dáva do pohybu kamene. Niekto, kto je schopný preniknúť skrz priehrady a prekonať prekážky. Ten, kto daruje ochranu slabým, málo zabezpečeným a chorým, kto pomáha prežiť.

DUŠA a DUCH, PREPOJENIA

Diabol je slobodný, nikdy nespí a vždy k sebe sťahuje slabšie duše. Tu pôjde o istý pocit neochoty pripustiť si účinky svojich slabostí, možno aj o pocit nespravodlivosti a príťažlivosti toho, čo vyzerá tak dobrodružne, atraktívne a neodolateľne.

Nedostatok peňazí prežiješ ľahko s umom a vierou v srdci; no beda ak ti um a viera chýba. Samozrejme, človek je uspôsobený tak, že prežije čokoľvek, ak ho núdza pritlačí. Pôjde o to, či dokáž rovnako zabojovať za svoje prirodzené práva, ktoré mu nemôže vziať nijaký iný človek…

Niekedy za pokojom netreba chodiť na kraj sveta. Pokoj si môže každý jeden vytvoriť svojou snahou vylepšiť svoj svet, lepšie sa pozrieť na všetky zásadné maličkosti,, rozumnejšie rozdeľovať a menej panovať. Pretože sa „rozdeľuj a panuj“ stalo akousi módou.

Aj zamretie je vo svojej podstate v pohybe. Možno bude mať veľa ľudí pocit, že sa všetko dostalo do polohy tzv. mŕtveho chrobáka, i preto bude dôležité zmeniť svoje postoje a uvedomiť si svoje možnosti, nedať sa stiahnuť „diablom“ k niečomu, čo by bolo krokom späť, nenechať sa manipulovať žiadnymi vidinami.

Šance

Pravý pokrok človeka je v sebazaprení; sebazapieravý človek je veľmi slobodný a bezpečný. (Kn. III., kpt. 39,40) Sebazaprenie je nutné na to, aby človek kráčal k svojmu cieľu a nevzdával sa skôr, ako ho dosiahne. Nepôjde teda o to, aby si niekto odtrhol od úst jedlo alebo vodu. Pôjde o to, aby prehodnotil falošné príťažlivé ciele a vydal sa cestou, ktorá ho skutočne dovedie k niečomu dobrému.

Postoj okolia

Potlač lenivosť, si citlivá duša a nikomu nevnucuj to, čo iba ty považuješ za skvelé. Zrejme si bude treba uvedomiť, že svet sa bez pričinenia každého jedného z nás – len tak nezmení.

Plusy a mínusy

Vypočuj si názory iných, no nikdy nechoď proti svojej intuícii. V každom prípade bude nevyhnutné načúvať svojej intuícii, lebo len ona je tým dokonalým nástrojom, ktorý nás povedie správnym smerom. Niekedy také poučenie, čo je to intuícia býva dosť kruté.

Výsledok

Vychýliť sa z dráhy znamená vletieť do istej záhuby. Netreba si zahrávať s ohňom, pretože nie je všetko také, ako chceme, aby to hneď a zaraz bolo. Vletieť do záhuby možno v jedinom okamihu, preto si treba vo všetkom dávať pozor a nepodceňovať náhody ani maličkosti.

Kalendár
november 2019
Po Ut St Št Pi So Ne
« aug    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930